V bábkovom divadle.
Neviem už, čo mi napadlo
z detstva bábkové divadlo,
sledujúc dianie týchto dní,
dúfajúc, že sa zvolební.
Hľa – aká tu paralela,
keď sa vonku strhla mela
a vyšli tam ľudí rady
na námestia, pred úrady,
bábky začali sa hýbať,
nikto nesmel pri tom chýbať.
Režiséri dobre vedia,
ktorú bábku do popredia,
ktorej stačí prezliecť šaty
– ešte sa inde oplatí.
Z chlieva pána Augiáša
hnoj chcú takto povynášať
tí, čo ho tam narobili.
To aby sme uverili?!
Nepriznajú svoju vinu,
že tam kryli zlodejinu,
oni vraj len dobre chceli
a o ničom nevedeli,
hlavná bábka to tak tvrdí,
niečo tu však riadne smrdí.
To je azda len zlý sen
čo vraví ten „Andersen“,
veď aj u nás na dedine
– či niekomu sliepka zhynie,
chlapec dáku devu zbuchne,
každý vie, kde sa čo šuchne.
V tom prípade natíska sa
otázka tu iná zasa:
ak sú hluchí, slepí teda,
bude nám tam takých treba?
Celý svet sa tomu smeje
– nevedeli, čo sa deje.
No a celkom dozaista
ten zelený futbalista,
Pele, či jak sa to volá,
tiež je bábkou niekde zhora.
Nedá sa tu očakávať,
že sa bude inak správať,
nedá gól do vlastnej brány,
natoľko je zabehaný,
dostal riadne inštrukcie:
kedy – áno, kedy – nie.
On tam nemá góly dávať,
iba vstupné vyberávať,
chlieb a hry má zabezpečiť,
to divákom bude stačiť
aby od šťastia plakali
a samozrejme – tlieskali.
23.3.2018
