Kapitánova spoveď.
Od začiatku razím heslo:
„udržať si svoje kreslo.“
Okrem toho poviem vám
– ja radšej vždy vyčkávam,
nech vidím, čo vravia iní,
podľa toho svoje činy
opatrne prispôsobím,
(dáku dobu v tom už chodím).
Hoc‘ ma majú za hlupáka,
byť pri moci, to ma láka.
Ak by som sa ja vzdal kresla
prestíž Slovenska by klesla.
Ťažké je byť takto šťastný,
nemať na nič názor vlastný.
Prečo do mňa stále kopú,
veď tu nechám dáku stopu:
napríklad tú Cigánku
žrať na schôdzi tatranku
nikto viac už neuvidí,
také niečo sa mi bridí.
Hoci sa mi preto smiali,
ja som bol však vytrvalý,
takže zákaz tatraniek
(jasne – okrem prestáviek)
jesť ústavným činiteľom
môžem nazvať svojim dielom.
A tá práca rigorózna
vôbec nie je taká hrozná,
čo proti nej majú zasa,
tá pred rokmi páčila sa.
Vsadím sa, že dozaista
je tá moja taká istá.
Hoci sú tam drobné zmeny,
splnila cieľ vytúžený
– stal sa zo mňa doktor práv,
nech je viacej takých hláv.
Treba ísť za svojím snom:
ja raz takto dostal som
do mikulášskej ponožky
kapitánske výložky
(taký postup nemá nik
– predtým som bol desiatnik,
poskočiť o osem tried
to sa nevidí tak hneď).
Odvtedy s nimi aj spávam,
vždy ich predtým vybozkavam.
Pri parlamentnom hromozvode
v nečase a nepohode,
keď sa blýska nad Tatrami,
môj hromozvod je tu s vami.
Chválili ho všetky správy
keď zachránil pol Bratislavy.
Zo skromnosti budem stručný,
že je taktiež multifunkčný:
tú ďalšiu funkciu majú
– vešať sa naň vlajky dajú..
Nevďačnosť však u nás vládne,
občas som už z toho na dne,
vraj národu za chrbátom
pchám sa kdesi ruským bratom.
Tak je už od praveku,
že nik nedá človeku
ako človek človeku…
8.11.2019
***
Pán kapitán je nevyčerpateľná
studnica múdrosti, vyhradzujem
si preto právo na priebežné
dopĺňanie veršíkov…
