Niečo o mne alebo deň, keď som prišiel o Ježiška.
Chcete vedieť niečo o mne?
tak potom len veľmi skromne,
z duše sa mi totiž prieči,
ak sa vedú veľké reči.
Začnem teda zhora asi:
na hlave mám krátke vlasy,
pod nimi dve oči staré,
trochu mladšie okuliare
svoje roky síce majú,
vidieť mi však pomáhajú.
Pri bližšom pohľade na ne
sú už celé poškriabané,
použiť sa zatiaľ dajú
– svetlo ešte prepúšťajú.
Nevychádzam bez nich z bytu
hoc‘ skresľujú realitu,
rád sa na to vyhováram
svoje veršíky keď čmáram,
veľmi často totiž s nimi
nevidím čo vidia iní,
skutočnosť ma občas sklame,
vo svete sa veľmi klame.
Koniec naivného letu
(krásny čas bez internetu,
veď gúgl dnes deti v mžiku
pripraví o romantiku)
ukončila smutná správa
kto dary pod stromček dáva.
Spomínam si na tie chvíle:
nad šalátom s rybím filé
v duchu strašnú pomstu kujem:
„Toto svetu nedarujem!“
A protestnú pochodeň
zapálil som v onen deň
keď som prišiel o Ježiška
(ešte stále päste stískam).
Tento pád bol veľmi tvrdý,
ale vstal som a som hrdý…
Tým sme prešli do hrudníka
nesmelo kde srdce tiká,
málokedy sa mu páči
to, čo hore očiam stačí,
zrejme pravdu inak vidí,
realita sa mu bridí.
Sľúbil som, že budem strohý,
tak už len, že moje nohy
nie vždy správnym smerom vedú,
nerobím však z toho vedu
– aj keď občas zišli z cesty,
k rôznym hriechom, do neresti,
čo už s nimi, nemám iné,
veď vždy hlava je na vine.
Čo by ste tak ešte chceli?
Vlastne sme už takmer v cieli.
A keď príde moja chvíľa,
na hrobe chcem, žena milá,
do diaľky nech nápis hlása:
„Ďalší hlupák je tu zasa.
V pravde žil som, krivdu bil som,
bože, aký naivný som…“