Coronavírus.
Po týždni sledovania telky
zdvihnúc svoju riť z fotelky
zavolal som kolegovi,
že by som aj dáky nový
zážitok už potreboval,
inak by som skolaboval.
Pozval ma k nim na návštevu,
hneď som prešiel do úsmevu:
„Čo prinesiem – piješ biele?“
Poslal ma však do prdele:
„Rodina je hladná, čiže
vezmi radšej vrecko ryže,
žena s deťmi si tiež dajú,
už zásoby dojedajú.
No a len tak medzi nami,
potešíš aj kvasnicami.“
Žena sa ma pustiť bála.
Hoc‘ jej patrí za to chvála,
nevydržím, do paroma,
ustavične sedieť doma.
Sme tu síce s dvoma deťmi,
no rozprávam sa už aj s kvetmi.
Na uliciach veľa zmien:
keďže teraz veľa z mien
pod rúškami nepoznávam,
zdravenia známych sa vzdávam.
Nech mi nikto nehovorí,
že tie anonymné tvory
tam s rúškami na tvárach
nenaháňajú mu strach?
Ako si môžem byť istý
že to nie sú teroristi?
******
Pri našich vesmírnych letoch
pátrame po iných svetoch
s rozumnými bytosťami.
Alebo sme celkom sami?
Napadne vám v takej chvíli,
že práve nás navštívili?
Im čas iste inak plynie,
nikto z nich tu nezahynie,
majú totiž kopec času.
Nepošlú sem svoju rasu
aby s nami bojovala
a vlastnú krv prelievala.
Príde, keď si bude môcť byť istá,
že už je Zem pre nich čistá
na vyhubenie predátora
pošlú malinkého tvora.
Už to vidím, jak raz budú
režiséri z Hollyvoodu
točiť filmy v jednom kuse
o Marťanoch, o víruse,
ktorým nás tu chceli zničiť
keď začali s nami „cvičiť“.
Len v lacných filmoch ukazujú:
hoc‘ celý vesmír precestujú,
ak chcú získať nadvládu,
pošlú celú armádu…
máj 2020
Môj pohľad na svet