Imigranti.
V jednom z posledných dní zimných
navštívil ma známy Imrich,
vždy som ho však volal Imi,
nestýkali sme sa s nimi,
neboli nám veľmi milí,
ledva sme sa pozdravili.
Doma sa mu vraj zle žije,
aj osud ho stále bije
– násilia si kopec užil,
radšej by už asi nežil.
Vraj sa môže stále snažiť,
a nemá čo do úst vložiť.
Slnko mu tam hrozne hreje,
u nás celkom príjemne je.
A tá telka, doparoma,
nemajú to oni doma.
No a auto, to je krása,
takto veru prežiť dá sa.
Nechce o tom iba snívať,
radšej bude u mňa bývať.
Ak sa mu tam bude páčiť,
aj žena sa bude ráčiť
prisťahovať neskôr s deťmi,
hodil na mňa úsmev letmý.
Čo som získal, Imi, grant?
Nemôžem byť taký grand.
Tiež som nemal vždycky hody
a na obed štyri chody,
musel som sa uskromňovať,
postupne si zvelaďovať,
keď som skončil prvú prácu,
nastúpil som druhú štácu,
veď ty nemáš ani zdania
čo je to – dve zamestnania.
A to všetko, čo tu mám
nadobudol som si sám,
hoci by aj mnohí mohli,
nikdy mi však nepomohli.
Ale Imi pokračoval,
opatrne naznačoval:
Po dostavaní vodovodu
že by chceli od nás vodu.
Pýtam sa ho – a čo za to,
bez váhania vraví na to:
veď vám to tu samé „rastie“,
my nemáme také šťastie.
Vy tu máte plné bruchá
a u nás sú hrozné suchá,
vôbec nič sa neurodí
a vy máte kopec vody.
A ja vravím – aké šťastie?
U vás zasa ropa „rastie“,
zlato, meď, či diamanty,
máte toho veru kvanty.
Dávate to zdarma vari?
Veď aj vám sa celkom darí.
Na čo sa to vlastne hráme,
vari to nie je to samé?
Keď k vám prídem na návštevu,
vyvolám tam kopec hnevu:
„Prispôsob sa našim zvykom!“
spustíte na mňa hneď s krikom.
Ak sa tu vy objavíte,
všade rozruch spôsobíte,
odetí ste v divnom kroji,
aj syn sa vás veľmi bojí,
oblečený habit dáky
a na hlavách uteráky.
Máme vás vraj rešpektovať,
vaše zvyky tolerovať,
čudné reči pritom máte,
že nám vieru prinášate,
už teraz vraj isto viete
– raz bude na celom svete.
2018