Óda na Petržalku.
Aj vrabce už čvirikajú
že v Unesco od nás majú
zapísaný nový poklad,
existuje o tom doklad.
Je o tom, že raz tam, raz tu
v Petržalke hríby rastú,
nájdete ich v každom čase,
kričia z diaľky v plnej kráse,
rôzne veľkosti a tvary,
naozaj sa im tu darí.
Na výber má ten, kto by chcel
od S-ka až po XXL.
Košíky však nechystajte,
radšej si tam pozor dajte.
Hovoria si miestne tetky:
„Jak trenažér pre baletky –
medzi kôpky ako vieme
po špičkách tu stepujeme.“
Situácia sa však vždy mení
okamžite po zotmení,
polovičke preto hlásim,
že sa veľký dubák kvasí
kúsok od nás pri obchode,
niekto tam bol na záchode.
Nebudem sa k tomu vracať –
chcelo sa mi z toho zvracať,
šiel tam chlapík s dvomi psami…
skús to obísť z ľavej strany.
Len pár metrov od ihriska
pobehujú dáke psiská,
jeden si tam čupol v tráve
a potrebu robí práve.
Behajú bez majiteľa,
stavím sa, že zas to teľa
z toho vchodu od naproti
situáciu vždy hrotí.
No a ten hríb vedľa steny,
ten už máme podchytený,
išiel tadiaľ niekto hlúpy,
pretože do toho stúpil,
zrejme nebol z Bratislavy,
čo nepozná naše mravy.
Od lavičky až po Billu
oddýchnuť si môžeš chvíľu –
chodník vyzerá byť čistý,
(nie som si však celkom istý).
Spomeniem len pre tú srandu
pieseň Dalibora Jandu
„tak teď do toho šlápnem…“,
istotne sa cíti trápne
vždy, keď spieva o návšteve
v tomto petržalskom chlieve.
V časoch, keď sme boli malí,
v tráve sme sa váľavali,
dnešné mamy ťažko strávia
ak deti čas v tráve trávia.
Ani sneh nie je čo býval,
aby hovná pozakrýval.
Mám pre vás aj dobré správy:
V Indii sú posvätné kravy…
2017