Posun času.
Na ulici koncom marca
stretol som mladého „starca“
– jeden sused z nášho vchodu,
bolo vidieť nepohodu,
spoznal som hneď podľa hlasu,
že trpí posunom času,
od zlosti bol nepríčetný:
„Nech už zrušia ten čas letný.“
Strhaný bol, bledý v tvári,
pýtam sa ho – jak sa darí?
„Ani nevrav“- ticho riekol,
zničený sa ledva vliekol,
týždeň že ho bolí hlava
a dlho sa spamätáva.
Asi ti to bude divné,
všetko je však relatívne:
my robíme dvanásť hodín,
narušený je chod rodín,
ranná, nočná, dva dni voľno,
to býva aj mne nevoľno,
po nočnej vždy pol dňa prespím,
tiež mi potom v hlave treští.
O hodinu dvakrát za rok?
Na také ja nemám nárok:
obdeň nám čas posúva sa
vždy o dvanásť hodín zasa.
„A kto ťa tak núti robiť,
lepšie je len ráno chodiť,
tak si sa mal lepšie učiť.“
(Chcel som ho v tej chvíli mučiť).
Nemám síce diplomovku,
v škole občas dáku štvorku,
teraz šliapol celkom vedľa,
únava ho k tomu viedla.
Tebe musí dobre hrabať,
aj to treba vykonávať,
každú prácu predsa treba,
nesmieš vidieť iba seba.
Ficov dvojník zváral plasty,
čítali sme potom žvásty,
aké je to prenáročné
robiť tieto zmeny nočné,
sľuboval, koľko len vládal,
vraj to splní ďalšia vláda.
Práca v noci život skráti
a zdravím sa za ňu platí,
urobte už za tým bodku
– pusťte nás skôr do dôchodku,
nechceme do smrti slúžiť,
aj my si ho chceme užiť,
ako iste mnohí viete,
tak je to v civilizovanom svete…
22.6.2018