Zlaté staré časy.
Keď dvetisícosemnástom,
voda bola „samorastom“,
studňa snáď na každom dvore
a pod zemou celé more,
autá sa ňou umývali
a tiež hovná splachovali.
Ak mal niekto depresie
z toho, kde to vlastne žije,
napustil si do pohody
plnú vaňu pitnej vody.
V naivite vtedy žili,
iste vôbec netušili,
v tom dvetisícosemnástom,
že raz bude vzácnym chlastom.
Záväzok si vtedy dali
aby ňou tak nemrhali:
„Je úlohou prioritnou
neplýtvať tou vodou pitnou.“
Tušil národ bohabojný
že kvôli nej budú vojny
a že veľmi krátko na to
bude drahšia ako zlato?
Odvtedy už prešli roky,
z našich riek sú kalné stoky
a hoci nič nezmenili,
svoj záväzok naplnili
– voda na ostrove Žitnom
dávno totiž nie je pitnou…
7.6.2018